Pravlasťou koreninovej papriky je Južná Amerika, odtiaľ sa dostala po objavení Ameriky do Ázie a Európy. Do Maďarska sa dostala počas tureckej ríše a prostredníctvom Balkánu v 17. storočí. V tomto čase ju volali rané dokumenty ako indické alebo turecké korenie. Prvou pestovateľskou oblasťou bol Szeged (Segedín) a jeho okolie, kde ju pestovali v záhrade františkánskeho kláštora. Jej využitie bolo významné v prvom rade z medicínskeho hľadiska. Vďaka obsahu kapsaicínu skoro rozpoznali jej účinok na tlmenie bolesti, a počas epidémie cholery ju používali rozpustenú v pálenke ako domáci liek. Segedínski františkáni z dolného mesta liečili paprikou aj maláriu.
Onedlho sa z lieku stala čoraz viac rozšírená korenina. Roľníci z Veľkej nížiny (Alföld) ako prví rozpoznali, že chuť a farba koreninovej papriky sa optimálne vypustia pri pridaní k cibuli opraženej na bravčovej masti. Je to takzvaný perkeltový základ, ktorý sa dodnes používa pri mnohých jedlách maďarskej kuchyne. Toto úplne zmenilo maďarskú kuchyňu. Dodnes je jedným symbolom Maďarov segedínska paprika. Maďarská paprika za necelých pol druha storočí podmanila celý svet, a v tomto hrá veľkú rolu usilovnosť roľníkov pestujúcich papriku, lebo jej pestovanie a spracovanie si vyžaduje obrovskú, vyčerpávajúcu prácu a vytrvalosť.
Počas prvej fázy pestovania sa vypestovali sadenice papriky, a následne sa vysadili na pole. Po opakovanom polievaní a okopávaní nasledoval koncom augusta, začiatkom septembra zber dospelej rastliny. K získaniu 1 kg mletej papriky bolo potrebné vypestovať 8 kg surovej/čerstvej papriky. Po ručnom zbere papriku 4-5 dní sušili rozprestreté po dvore. Počas tejto doby každý kus dozreje a získa peknú červenú farbu. Po tomto nasledovalo navlieknutie a sušenie papriky. Jedna “reťaz” mala dĺžku 16 “šukov”, čo predstavuje cca. 5,10 metrov (1 šuk = dĺžka dvoch pästí s vystretými päsťami proti sebe). V peci v
ysušenú papriku rozdrvili a pomleli.
Je dôležité si pripomenúť, že kým sa objavila šľachtená sladká paprika, existovali len štipľavé verzie. Podrobnou ručnou prácou sa však dalo vyrobiť sladkú papriku aj zo štipľavej. Postup volali štiepením. Papriku rozrezali na kusy, ostrým nožom odstránili okrem stopky aj šupku, žily a semená. Túto prácu vykonávali hlavne ženy a mladé dievčatá. Na 1 kilogram mletej papriky bolo treba ručne vyškriabať semená a žily zo 400 kusov paprík. Jedno dievča počas práce ráno od 6-ej do večera do 6-ej vedelo očistiť 2-2,5 reťazí. Po tomto navliekli šupku papriky a vysušili v parnom mlyne. Štipľavosť papriky je daná žilkami a semenami. Po roztriedení žily už nie sú potrebné, ale semená namáčali, umývali, nohami pošliapali dovtedy, kým značne stratili zo svojej štipľavosti. Pred mletím určitú časť semien pridali k sušenej paprike. Ohnivú červenú farbu paprike dáva práve olej obsiahnutý v semenách, a keď ich je menej, paprika je bledšia.
Nositeľ Nobelovej ceny profesor Szent Györgyi Albert v súvislosti zo segedínskou paprikou prišiel na to, že obsahuje päťkrát toľko protiskorbutového vitamínu C ako pomaranč a citrón. Vďaka spoločnému výskumu s profesorom Rusznyákom sa im podarilo vylisovať zo segedínskej papriky vitamín P na liečenie chorôb zrážanlivosti krvi.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Szent-Gy%C3%B6rgyi
